Dlhé roky žil sám na okraji lesa. Kedysi tu žil život: prichádzali na návštevu priatelia, občas sa zastavili príbuzní, na dvore bolo zaparkované auto a z domu bolo počuť hlasy. Ale časom to všetko zmizlo. Jeho žena zomrela, syn sa odsťahoval ďaleko a už ho len zriedka kontaktoval. Dom pri jazere stíchol a vyprázdnil sa.
Starý muž si zvykol na samotu. Ráno vyšiel na verandu, zahľadel sa do lesa, počúval šušťanie vetra v boroviciach a zakúril v piecke. Občas v diaľke prebehli losy alebo sa líšky prehnali húštinou, ale divé zvieratá sa k domu nikdy nepriblížili.
To ráno sa zobudil pred úsvitom. Najprv si myslel, že je to vietor, ktorý naráža konárom do dverí. Potom sa ozvalo tupé zadunenie, akoby niekto silno zatlačil na verandu.
Starý muž si prehodil cez seba teplú bundu a opatrne otvoril dvere. A stuhol.
Priamo na prahu stál obrovský medveď. Z tlamy mu stúpala para a v srsti sa mu trblietal sneh. Ale to nebolo to najpodivnejšie.
Medzi zubami držala malé medvedíča.
Zviera nezavrčalo ani neukázalo zuby. Medveď tam jednoducho stál a pozeral sa priamo na človeka. V jej očiach nebol hnev, len starosť.
Starý muž cítil, ako mu srdce búši v hrudi. Ktokoľvek iný by zabuchol dvere a schoval sa dnu. Presne to by mu hovoril zdravý rozum.
A práve v tej chvíli divé zviera urobilo niečo, čo starcovi konečne pomohlo pochopiť, prečo prišlo k nemu domov. Pokračovanie tohto príbehu nájdete v prvom komentári.
Malé telíčko medvedíka sa sotva pohlo.
Keď sa starec zohol k zvieraťu, všimol si na jeho labke tenkú kovovú slučku. Bola to pytliacka pasca, ktorá sa hlboko zarezala do kože. Mladé zviera sa sotva hýbalo a ťažko dýchalo.
Starý muž opatrne otvoril slučku a uvoľnil labku. Potom zdvihol malé zviera a priniesol ho do domu. Medvedíka položil bližšie k peci, prikryl ho starou vlnenou dekou a jemne ho začal trieť, aby ho zahrial.
Medveď sedel celý čas pred verandou a neodišiel.
Po nejakom čase sa mladé zviera potichu pohlo a otvorilo oči. Starý muž ho zdvihol a vyniesol späť von.
Medvedica prišla bližšie, opatrne zdvihla svoje mláďa a potom sa ňufákom jemne dotkla mužovej ruky.
Hneď na druhý deň starec našiel v húštine niekoľko takýchto pascí. Všetky ich odstránil a ani jednu nenechal po sebe.
Od toho stretnutia sa opäť každý deň túlal lesom, rovnako ako pred mnohými rokmi.
