Vnuk stál na okraji móla a usmieval sa, akoby sa chystal urobiť niečo úplne neškodné.
— Stará mama, pamätáš si, keď si povedala, že nevieš plávať a vždy si sa to chcela naučiť?
Nervózne si upravila šatku na hlave a pozrela sa na vodu. Jazero sa zdalo tmavé a studené.
— Áno, povedal som to. Ale bojím sa vody. Strašne sa bojím. Prosím, nerob také žarty.
— Prestaň byť taký dramatický, — zasmial sa devätnásťročný vnuk. — Robíš len z krtinca horu.
Urobila krok dozadu, ale on bol rýchlejší. Ľahké postrčenie do chrbta – a jej telo okamžite stratilo rovnováhu. Ponorila sa do vody, dopadla na hladinu a na chvíľu zmizla.
Keď sa znova objavila, v očiach mala čistý strach.
— Pomôžte mi… Nemôžem… — zlomil sa jej hlas.
Na móle sa ozýval smiech.
— Natoč toto, natoč toto, je to epické! — povedala nevesta a zdvihla mobil.
—Babka, si herečka roka! — zvolal druhý vnuk.
Jej vlastný syn stál trochu bokom a krivo sa uškrnul.
— Len sa tvári, chce pozornosť, — povedal pokojne, akoby išlo o počasie.
Znova zmizla pod hladinou a na chvíľu nastalo ticho. Ale keď sa vynorila a zakašľala, smiech sa ozval znova.
— Dosť bolo predstavenia, poď už von, — povedala nevesta podráždene.
Nakoniec sa jej podarilo dostať na okraj móla, odtlačila sa lakťami a namáhavo sa vytiahla von. Ležala na doskách, ťažko dýchala, z vlasov jej kvapkala voda a pery sa jej triasli.
Smiech pomaly utíchol.
Pomaly sa posadila. Dlho sa na ňu pozerala – bez kriku, bez sĺz. Len pohľad, v ktorom nebola ani prosba, ani slabosť.
A práve v tej chvíli urobila niečo, čo ich všetkých šokovalo.
Voda jej stále tiekla po tele, šaty sa jej lepili na kožu a ruky sa jej triasli – nie od zimy, ale od poníženia.
Vnuk sa stále usmieval, aj keď nie tak sebavedomo.
— Stará mama, no tak, to bol len žart…
— Haló. Polícia? Chcem nahlásiť pokus o vraždu. Mám dôkazy. Videozáznam by mal stačiť.
Ich tváre sa okamžite zmenili.
— Čo to robíš? — zašepkala nevesta a zbledla.
— „To som mala urobiť už dávno,“ povedala žena pokojne.
Nevesta urobila rýchly krok vpred a pokúsila sa vymazať nahrávku z mobilu.
— Toto teraz vymažeme a ideme si každý svojou cestou, mami, nerob scénu, — prerušil ju syn.
Ale staršia žena bola rýchlejšia. Vytrhla jej telefón z ruky tak prudko, že ani nestihla zareagovať.
Prvýkrát úsmev zmizol z vnukovej tváre.
— Starká, to nemôžeš myslieť vážne…
„Tvoj zle správaný syn si potrestá,“ prerušila ju nevesta a uprene sa na ňu pozrela. „A budeš ľutovať, že si ho tak vychovala. Aj keď… jednoducho sa stal ako ty.“
Syn urobil krok bližšie.
— Mami, preháňaš. Sme rodina.
— Rodina netlačí do vody nikoho, kto sa bojí a nevie plávať, — odpovedala.
Narovnala sa, akoby voda zmyla nielen špinu, ale aj strach.
Nikto sa už nesmial.
— Toto správanie ku mne budeš trpko ľutovať, — povedala pokojne.
V diaľke už bolo počuť sirény.
