Snažila som sa ho odtlačiť a dokonca som sa na neho nahnevala, ale len o pár sekúnd sa stalo niečo úplne nečakané.
Už som bol asi v polovici rebríka a siahal som záhradníckymi nožnicami po suchých konároch starej jablone vedľa domu. Ráno sa mi od začiatku zdalo zvláštne. Obloha bola zahalená ťažkými sivými mrakmi, vzduch bol nehybný a vlhký, akoby sa mal spustiť silný dážď. Cítil som, že sa počasie mení, ale rozhodol som sa prácu aj tak dokončiť, pretože tie suché konáre bolo treba odstrániť už dávno.
Ráno som postavil rebrík, opatrne som ho oprel o kmeň a skontroloval som, či je stabilný. Vyšiel som zopár schodov a práve som sa chystal odrezať prvý konár, keď som zrazu cítil, ako mi niekto zozadu ťahá za nohavice.
Otočil som sa a na chvíľu som zostal úplne prekvapený.
Môj pes sa ma snažil nasledovať po rebríku. Jeho labky sa šmýkali po kovových schodoch, pazúry škriabali o kov a oči mal doširoka otvorené a hľadel priamo na mňa.
—Hej, čo to robíš? —povedal som s nervóznym úsmevom. —Zlez odtiaľ dole.
Mávol som rukou v nádeji, že sa vráti, ale pes sa nepohol ani o centimeter. Naopak, vyliezol ešte vyššie, položil predné laby na rebrík a zrazu mi zubami chytil nohavice.
Začal ťahať. Silno.
— Zbláznil si sa? Pusti ma! — povedal som nahnevane.
Ale nepustil ma. Pes ma stiahol dole, zaprel sa labami o rebrík a ďalej štekal, akoby ma chcel za každú cenu zastaviť.
Najprv som sa hneval, ale po pár sekundách som pochopil, že to nemá nič spoločné s hrami. Nikdy predtým sa takto nesprával. V jeho očiach bolo niečo iné.
Akoby sa mi snažil niečo povedať.
Skúsil som vyliezť vyššie, ale pes ma vzápätí znova zatiahol za nohavice a potiahol tak prudko, že som sa mimovoľne chytil rebríka oboma rukami.
Ťažko som si vzdychol a znova som začal zostupovať.
— Dobre, už dosť, — zamrmlal som. — Ak sa neupokojíš, zavriem ťa.
Ale práve v tej chvíli sa stalo niečo, čo ma vystrašilo a zrazu mi to pomohlo pochopiť, prečo sa môj pes správal tak zvláštne. Pokračovanie tohto nezvyčajného príbehu nájdete v prvom komentári.
Vrátil som sa k rebríku a položil nohu na prvú priečku. A presne v tej sekunde som začul hlasné, ostré prasknutie nad hlavou.
Zvuk bol suchý a drsný, akoby sa niečo zlomilo na dve časti. Inštinktívne som zdvihol hlavu. A uvidel som, ako sa zo stromu odlomil obrovský, suchý konár.
Spadol presne tam, kde mi pred sekundou ležala hlava. Konár s hlasným rachotom dopadol na zem, rozlomil sa na niekoľko kusov a pristál len niekoľko centimetrov odo mňa.
Nohy mi okamžite podlomili nohy. Stál som vedľa rebríka a hľadel na obrovský zlomený konár, srdce mi bilo tak silno, že som ho počul v ušiach.
Až potom som všetko pochopil. Môj pes ma neobťažoval. Snažil sa ma zastaviť.
Vycítil nebezpečenstvo skôr ako ja. Možno počul praskanie vo vnútri stromu alebo cítil, že sa konár každú chvíľu zlomí. Pomaly som sa otočil smerom k búde.
Išiel som k nemu, otvoril dvere a kľakol si vedľa neho. Pes sa ku mne okamžite pritúlil.
Objala som ho okolo krku a zašepkala:
— Zachránil si mi život.
Od toho dňa som už nikdy neignoroval jeho inštinkty.
