Do tohto mesta som nešla z dobrých dôvodov. Po rozvode som musela predať byt a narýchlo cestovať k sestre, aby som sa aspoň na chvíľu postavila na nohy. Jeden kufor, takmer žiadne peniaze a moja myseľ v úplnom chaose. Dokonca som si vzala najlacnejší lístok, do otvoreného lôžkového vozňa, len aby som sa dostala preč a nemusela znova vidieť známe ulice.
Hneď ako som vošiel do kupé, uvidel som ju.
Staršia žena, asi sedemdesiatpäťročná. Šatka na hlave uviazaná staromódnym spôsobom, teplý pletený kardigán, tmavá sukňa. A v rukách sieťovaná taška – stará, praktická, ako z deväťdesiatych rokov. Sedela pri okne a tašku držala tak pevne, akoby sa jej ju niekto chystal vytrhnúť.
Pozdravil som ju. Prikývla, ale jej pohľad bol podozrievavý, akoby som už mal niečo zlé na mysli.
Vlak sa rozbehol. Snažil som sa rozptýliť telefónom, ale cítil som, ako ma kútikom oka sleduje. Zakaždým, keď som sa pohol, jej prsty zovreli rúčky tašky.
Po pár hodinách som to už nemohol vydržať.
— Neboj sa, ničoho sa nedotknem, — povedal som a snažil som sa usmiať.
Prudko zdvihla zrak.
Tie slová zneli ako obvinenie.
Bolo mi ublížené. A ja som mlčal.
Stará žena sedela celú cestu v rovnakej polohe, nejedla, nespala a ani si nevšímala ostatných ľudí. A to bolo viac než zvláštne.
V ten večer vlak zrazu trhol na výhybke. Sieťované vrecko jej vykĺzlo z rúk a spadlo na zem. Niečo ťažké z neho vypadlo a s tupým buchnutím dopadlo.
Inštinktívne som sa zohla, aby som to pomohla zdvihnúť – a stuhla som pri pohľade na to, čo bolo vo vrecku 😨😱
Z vrecka sa vykĺzli zväzky bankoviek, zlepené pohromade páskou. Niekoľko hrubých kôp. Pre niekoho, kto cestoval v jednoduchom lôžkovom vozni so starou nákupnou taškou, sa to zdalo… úplne neskutočné.
Pozrel som sa na ňu. Zbledla.
Vo vagóne bolo hlučno, ale mne sa zdalo, akoby zrazu všetko stíchlo.
— Kam? — spýtal som sa.
Dlho mlčala a potom povedala:
— Do nemocnice. K môjmu vnukovi. Ak zajtrajšia operácia nebude zaplatená, neprijmú ho.
Pozrel som sa na peniaze a nechápal som, prečo cestuje sama. Prečo bez spoločníka. Prečo s takou sumou peňazí – obyčajným vlakom.
—A čo ak to niekto zistí? — spýtal som sa potichu.
Pozrela sa mi priamo do očí.
A v tej chvíli som pochopil, prečo sa na mňa celý deň podozrievavo pozerala. Nebála sa ma – bála sa, že stratí jedinú šancu zachrániť dieťa.
Tú noc som takmer nespal. A ráno, keď prišiel vlak, som s ňou vystúpil a odprevadil som ju k východu. Až keď nastúpila do taxíka, zrazu mi došlo: na mojom mieste mohol sedieť veľmi zlý človek.
A tá myšlienka ma naozaj vystrašila.
