Zdravotná sestra počula z izby číslo 7 už niekoľko nocí po sebe zvláštne zvuky. Boli to výkriky. Nie hlasné – skôr tlmené, potlačené, akoby sa niekto bál, že ho niekto bude počuť. Vždy približne v rovnakom čase – k večeru, keď sa chodby vyprázdnili a svetlá zhasli.
Zastavila sa uprostred chodby s vedrom a načúvala. Nemocnica bola už aj tak dosť strašidelná, ale toto kňučanie sa cítilo ako nôž prerezávajúci jej nervy. Nebol to obyčajný ston bolesti.
Zdravotná sestra tu pracovala dlho. Práca bola ťažká, plat nízky, ale vytrvala. Bola zvyknutá na zápach, nočné zmeny a utrpenie iných. Izba číslo sedem ju však začínala čoraz viac znepokojovať.
Ležala tam staršia pacientka – pokojná, upravená, vždy vďačná za akúkoľvek pomoc. Zlomený bedrový kĺb, kľud na lôžku. Takmer sa nesťažovala, ale čoraz častejšie pozerala na podlahu a mykala sa pri náhlych zvukoch.
A potom sa objavil zvláštny návštevník.
Večer prichádzal muž. Vždy sám. Dobre oblečený, sebavedomý, hovoril pokojne a zdvorilo. Predstavil sa ako príbuzný.
Po jeho návštevách sa staršia pacientka zmenila: oči jej sčervenali, pery sa jej triasli, ruky mala studené. Raz si sestra dokonca všimla modrinu na jej zápästí.
Snažila sa zistiť viac, ale pacientka okamžite odvrátila zrak a zašepkala, že všetko je v poriadku.
„Nie je to tvoja vec. To, že je príbuzný, znamená, že to môže robiť,“ povedali.
Ale kňučanie sa vždy vrátilo.
Jedného večera zdravotná sestra začula kroky vonku pred izbou. Potom tlmené hlasy. Prehovoril ostro; staršia pacientka niečo zamrmlala, akoby sa chcela ospravedlniť. Tupý úder. Krátky plač.
Zdravotná sestra v tú noc nemohla spať.
Vymyslela plán, ako zistiť pravdu. Keď sa nikto nebude pozerať – ona ju uvidí.
Nabudúce vošla do izby skoro. Svetlo bolo slabé, pacientka spala. Sestra sa vyšmykla na podlahu a vtesnala sa pod posteľ. Prach, studené linoleum, hrdzavé perie nad sebou. Cítila sa strašne nesvoja.
Kroky na chodbe. Dvere vŕzgali. Vošiel dnu.
A potom sa stalo niečo, čo jej vyrazilo dych.
Najprv hovoril pokojne. Veľmi pokojne. Pacientke vysvetlil, že dom je aj tak „stratený“, že mu to nepomôže, ak bude musieť podpisovať papiere. Povedal, že ak dobrovoľne nesúhlasí, „pomôže“.
Pacientka plakala a žiadala, aby ju nechali na pokoji. Povedala, že nič nepodpíše.
Potom sa mu hlas zmenil.
Naklonil sa nad posteľ a začal jej vyhrážať sa. Povedal, že si musí vziať lieky, že vie, ako ich pripraviť tak, aby si ich lekári nevšimli, a že ak bude tvrdohlavá, bude jej ešte horšie. Oveľa horšie.
Zdravotná sestra zadržala dych.
Videla ho, ako vytiahol injekčnú striekačku. Nie nemocničné lieky. Iné, tmavé, neoznačené. Vstrekol jej ich napriek pacientovmu odporu. Staršia žena vykríkla a ruka jej bezvládne spadla na plachtu.
Vyskočila zo svojho úkrytu, zakričala a rozletela dvere. Nastal rozruch a zdravotné sestry a službukonajúci lekár sa rozbehli. Muža zadržali na mieste. Striekačku skonfiškovali. Vo vrecku mal nájdené dokumenty – už pripravené s podpisovými políčkami.
Neskôr sa ukázalo, že injekcie neobsahovali žiadne lieky. Práve to spôsobilo dramatické zhoršenie stavu staršieho pacienta.
